Čeněk Rosecký: Na našej ceste k ľudskej dospelosti

Jeho prioritou a povolaním je osobný rast. Rodinný terapeut, systemický kouč, manažér, učiteľ, lektor a vydavateľ, otec, manžel a syn. Zakladateľ Tvořivé školy a meditačného centra Ordějov v Bielych Karpatoch. Vyštudoval dve vysoké školy. Keď mal 33 rokov, mozgová encefalitída ho „poslala“ na dva dni do tmy. Odvtedy vníma „Svetlo života“ ako tajomstvo, v ktorom je ukrytá láska, múdrosť, šťastie, vnútorný pokoj, radosť a ďalšie kvality, ktoré ľudom v bežnom živote chýbajú. Stretnutie s ním je zážitok. Čeněk Rosecký.

S ľuďmi pracuješ po celý život. Je možné naplno vyliečiť a vyriešiť ich životné ťažkosti?
– Iste. Ale len vtedy, keď sa tomu úplne otvoria. Keď prestanú seba a iných hodnotiť, súdiť, trestať alebo skrášľovať – a stanú

sa k sebe a k okoliu úprimnými a láskavými. Počas mojej praxe som spoznal, aké zložité a hlboké bývajú osobné zapletenia, a koľko odvahy, múdrosti a pokory je treba k ich premene. Ľuďom ukazujem, kde sú skryté zdroje ich sily a energie. Tieto kroky ich postupne menia, takisto ako ich pohľad na svet. Až potom sú pripravení s dôverou sa otvoriť zmysluplnej zmene v živote a milovať. Ľuďom ponúkam možnosť uvidieť skryté zákonitosti a sily, ktoré predurčujú ich životy, pochopiť životné pocity a potreby. Spoznanie zákona lásky a jeho prijatie je podľa mňa základným predpokladom spokojného a zmysluplného života.
Si vyhľadávaným lektorom systemických konštelácií. Ako a prečo sa dnes tak intenzívne čistia rodové zväzky a zapletenia jej členov?
– Oni sa čistili vždy. Ale bolo menej možností. V minulosti bolo bežné, že v rodine zomrelo niekoľko detí a tie vzali so sebou veľa. Ostatní v rodine niesli a žili svoje osudy rovnako, ako dnes. Novou príležitosťou tejto doby sú rôzne terapie, konštelácie, kineziológia a mnoho ďalších technik. Dôvodom je vnútorné oslobodenie a túžba rásť. Ľudia už nechcú ťahať za sebou bremená, ktoré im nepatria. Uvedomujú si, že tým nikomu nepomôžu a sebe najmenej. Chcú slobodne dýchať.
Ľudstvo pokročilo a prichádzajú nové požiadavky a výzvy, napríklad prijatie zodpovednosti za svoj život alebo otvorenie sa bezpodmienečnej láske. Predtým to boli čerešničky na torte, dnes sa stávajú nutnosťou pre prežitie.
Ľudia už pochopili, že sa treba starať o svoje telo, umývať si ruky a zuby, že je užitočné cvičiť, aj relaxovať a oddychovať. Teraz prichádza čas uvedomenia, že rovnakú starostlivosť ako telo a myseľ, potrebuje naše srdce.

Máš na mysli potrebu milovať bez podmienok a očakávaní?
– Áno. Seba, svojich blízkych a nielen ich, ale všetko. Milovanie se deje samovoľne, láska je stále prítomná. Nedá sa „odpracovať“. Jediné, čo môžeme robiť, je – byť pripravení milovať. A byť pritom skutoční a stáť si za tým. Je to veľké. Svet se zmenil. Všetko, na čom boli v minulosti postavené vzťahy – morálka, rozmnožovanie, bezpečie pre ženy, zaistenie pre mužov, to všetko dnes mizne. Preto sa toľko vzťahov rozpadáva. Zostala len láska a tá dnes musí niesť všetko. Samozrejme, nehovorím o zamilovanosti, ktorá trvá len chvíľu. Ani o „láske“ typu – budeme sa na sebe usmievať a budeme šťastní. To tiež nefunguje. Myslím lásku, ktorá od nás očakáva, aby sme sa prekonali a vzdali svojich názorov, konceptov, predstáv či strachov. Dali sami sebe a partnerovi úctu. Nezachraňovali ho, neľutovali, ale ani nekritizovali, nehodnotili a nesúdili. Skrátka nechali naše ego – v pokoji – zomrieť. Je to proces, ktorý bolí, ale je v ňom prítomná nádej. Podľa toho ho spoznáme…
Ľudia dnes nemajú dôvod, prečo spolu zostať. Nechcú cítiť bolesť. Chcú byť šťastní. Ale pre to tu nie sme… Pochopiteľne, šťastní byť môžeme, no to nie je hlavný dôvod nášho vtelenia.

Vráťme sa k tomu, ako máme – podľa teba – vzdať ľuďom úctu?
– Úcta nie je zbožňovanie, ani poklonkovanie či modlárstvo. Úcta je prijatie reality – seba, ľudí a sveta – takých, akí sú. Je to uznanie ich miesta, vedomé ocenenie ich prínosu. Na školách sa to zatiaľ nevyučuje, v rodinách neodovzdáva, a tak sa to musíme naučiť sami – vo vzťahoch medzi ľuďmi. Je to uznanie druhého človeka a priznanie miesta, ktoré mu patrí. V prípade svokry je to tento postoj: „Uznávam ťa ako matku môjho partnera a ďakujem ti za neho. A ponechávam ti to, čo je tvoje.“ (Tým sú jej názory, strachy, koncepty… a celý jej osud.)
Pokiaľ je niekto v systéme väčší ako ja, napríklad moji rodičia, uznám to. Nepovyšujem sa nad nich, ani sa nezaraďujem vedľa nich. Dávam úctu ceste ich duše.

Takže si myslíš, že ľudstvo je už pripravené prebudiť sa do dospelosti?
– Už som naznačil, že láska, ktorá bola v minulosti luxusom, sa dnes stáva nutnosťou pre prežitie vzťahu i celého ľudstva. Ľudia se pomaly posúvajú do fázy dospelosti, a k nej patrí prijatie života takého, aký je, so všetkým, čo k nemu patrí. Úplne so všetkým. Svetlým i temným. Cestou k tomu je práve sebapoznávanie a vystupovanie z osobných zapletení a tráum. Je to cesta späť k svojej podstate, k Zdroju. Bude ešte dlhá, ale už začala. Skončil výdych a začal nádych. Ľudia sa prebúdzajú a pribúdajú prvé nesmelé pokusy o dospelosť.

Poďme od začiatka. Na základe čoho sa rodíme do konkrétnej rodiny?
– Naša duša si vyberá to, čo si praje prežiť, aby si osvojila skúsenosti, po ktorých túži. Paradoxne, potrebou duše je, aby neboli naplnené naše základné potreby. Pretože vďaka týmto nedostatkom sa môžeme ďalej učiť a rozvíjať. V nich je ukrytý potenciál nášho rastu. Vyberáme si rodiny, zrodenia a osudy, v ktorých prežívame úplne jedinečnú skúsenosť – väčšinou bolestivú. Avšak je to bolesť šitá na mieru našej duše. Ide o veľkorysý plán, ktorý sme si stanovili pred zrodením. Aj keď sa nám to vtedy zdalo jasné a jednoduché :-), pre človeka žijúceho v hmote je to náročná úloha. Ale vždy riešiteľná…

Podporu a výživu môžeme čerpať práve z rodu. Ako sa naň napojiť?
– Nie je to zložité, ale ani samozrejmé. Základom je prijatie svojich rodičov a rodu takých, akí sú. So všetkým, čo k nim patrí. S úctou a vďačnosťou. Znova – bez ľútosti, kritizovania a súdenia. Pretože: „Ja som tu len dieťa a neprináleží mi čokoľvek hodnotiť.“ Ak veľmi chcem, môžem, ale to mi nepomôže – a to je treba jasne rozlíšiť. Táto nepokora totiž vedie k odpojeniu sa od koreňov, a tým k odpojeniu sa od životnej síly so všetkými dôsledkami, ktoré to prináša. Aby som sa spojil, musím rodičom a predkom vnútorne povedať: „Prijímam vás ako moje korene, so všetkým, čo k vám patrí. Ďakujem vám za život a za všetko, čo ste mi dali. Ponechávam vám to vaše (myslené na osud, skúsenosť, cestu duše) – a sebe ponechávam to, čo je moje. Pozerajte sa na mňa prosím s láskou, keď teraz pôjdem a budem žiť svoj život po svojom.“
Každý si môže vybrať, v tom je naplnenie slobodnej vôle. Nie v názoroch, ale v rozhodnutiach, činoch, vedomých postojoch a zodpovednosti, ktorá je s tým spojená.

Kedy vzniká v rodinných vzťahoch trauma?
– Vždy, keď sa niečo udeje v rozpore s prirodzeným poriadkom. Keď je narušená rovnováha dávania a brania, keď je niekto nebo niečo vylučované, alebo keď je porušený princíp prirodzenej hierarchie. Pretože to, čo bolo skôr, má prednosť pred tým, čo prišlo neskôr. Následkom nesúladu je, že zrazu je niečoho príliš veľa (bolesti) nebo príliš málo (lásky), čo priamo ohrozuje život a jeho zdravý vývoj – a vzniká traumatizujúca záťaž.
Ide zvyčajne o udalosť alebo dej, ktoré sa osobne týkajú jedného alebo viacerých členov rodiny. Napríklad je to niečo: emočne bolestivé a ohrozujúce (napríklad keď muž opustí ženu v tehotenstve), tragické (keď niekto zomrie príliš mladý) alebo nespravodlivé (keď niekomu zhabú majetky). Môže to byť aj čosi, čo je zakázané, alebo v rozpore s rodinnými či náboženskými normami (dcéra otehotnie pred svadbou a je „vylúčená“ z rodiny) – a podobne.
Takto vzniknuté rodové a osobné traumy spôsobujú, že láska nemôže prúdiť a vznikajú emočné dlhy. Tie sa potom prenášajú v rodových líniách na ďalšie a ďalšie generácie. Deje sa to z lásky, hlbokej solidarity a úplne nevedome! Tak dlho, pokiaľ s tým niekto niečo neurobí, alebo pokiaľ to čas neodnesie. To ale môže trvať niekoľko generácií (zvyčajne tri až päť).

Ako sa navonok tieto nerovnováhy prejavujú?
– Môžu to byť všetky možné symptómy – alkoholizmus, branie drog, rôzne závislosti, všetky možné fyzické alebo psychické choroby, migrény, problémy v partnerstve, opakované vyhodenia z práce, nedostatok peňazí… Obvykle se deje to, na čo rodina najviac „počuje“. Napríklad tam, kde je kladený dôraz na vzdelanosť, objaví se dyslexia.
Algoritmus vyzerá takto: Prababičke padol manžel vo vojne. Prežila, ale so zlomeným srdcom. Bola síce ďalej schopná postarať sa o svoje deti fyzicky, ale lásku im dať nemohla. Sama ju nemala. Jej srdce se zavrelo, aby necítilo hroznú bolesť. Tým sa súčasne uzavrelo i láske. Ľudia o nej vravia: „má srdce ako kameň.“ Tak súčasne vznikol emočný dlh voči dcére – babičke, ktorá sa emočne začala starať o svoju matku, preto nevidela svoju dcéru a jej emočné potreby. Tá sa bude zasa snažiť získať materinskú lásku tým, že sa bude starať o svoju matku a dúfať, že keď ju naplní a urobí šťastnou – tak ju tiež od nej dostane. Ide o proces prenášania dlhu v ženskej rodovej línii. Životná sila sa vtedy otočí a prúdi opačným smerom – od detí k rodičom, namiesto aby prirodzene smerovala dopredu – od rodičov k deťom.

Každý člen hrá v rodinnom systéme určitú rolu. Čo sa stane, keď niekto nerešpektuje hranice?
– Roly sú dané tým, kto je kto a aké miesto mu náleží. Rodičia sú tí veľkí. Dávajú život a starajú sa o to, aby sa dieťa mohlo v zdraví rozvíjať. Deti sú tí malí. Prijímajú.
Keď deti vyrastú a stanú sa z nich rodičia, budú zasa dávať oni. Tak je zachovaná rovnováha a prúd životnej energie smerujúcej dopredu. Rodičia nastavujú a udržujú hranice rodinných noriem toho, „ako sa u nás žije“. V ich rámci sa môže dieťa cítiť v bezpečí a učiť sa dôvere. Pokiaľ sa rodičia navyše aj ľúbia a akceptujú, môže dieťa zostať dieťaťom a nie je zaťažované. Napríklad spormi alebo slabosťami rodičov, ktoré dieťa nemá riešiť. Dieťa má mať na starosti len veci primerané jeho veku.
Na úrovni rodiny je rodič väčší než dieťa. Ale zároveň platí, že na základnej úrovni sme si ako ľudské bytosti všetci rovní. Rodič si má preto vážiť jeho dieťa ako ľudskú bytosť, a zároveň sa o ňu stará ako ten veľký. Oboje platí zároveň. Prioritu volíme podľa toho, na ktorej úrovni sa pohybujeme, či je to rodina, alebo vesmír. Rodina má prednosť. Bližšia košeľa ako kabát.
Testovanie hraníc, ktoré súvisí s učením sa zákonom života, je u detí prirodzené. Problém nastane vtedy, keď rodič nemá dosť sily, aby držal hranice a nasycoval systém. Dieťa to potom prevezme za neho. Urobí to – pre neho – rado a z lásky.
Avšak nerovnováhy v rodine uvádzajú deti do vnútorného pohybu… Potom sa starajú o mamičky, ktoré sa cítia slabé. Sú solidárne s odmietanými ockami. Starajú sa o oboch rodičov tým, že sú buď vzorné, alebo naopak veľmi nezbedné. Dokonca pokiaľ je jeden z partnerov vnútorne na odchode, postavia sa medzi rodičov. Ak rodič nemá silu a namiesto toho, aby sa postavil do pozície veľkého, ktorý preberá zodpovednosť a nastavuje hranice, urobí si z dieťaťa partnera alebo kamaráta. Avšak – dieťa má byť dieťaťom svojich rodičov. Nie je partnerom, ani kamarátom otecka či kamarátkou mamky.
Pokiaľ si rodič postaví dieťa vedľa seba ako svojho partnera, tak ho zneužíva pre nejakú svoju potrebu. Väčšinou nevedomú. No a dieťa mu vyhovie, pretože všetky deti svojich rodičov ľúbia. Nemôžu inak. Aj tí, ktorí vravia, že to tak nie je. Z lásky sú pre nich ochotné urobiť veľmi veľa. A naviac tým získavajú moc. A tá deťom chutí. Takže ony to rady urobia a postavia sa do partnerskej pozície. Dokonca zvonka vyzerá všetko v poriadku, deti môžu byť vzorné a pravdepodobne majú úspechy v škole.
Ale to, že je v systéme nerovnováha, že sa dieťa zaplietlo do svojej pôvodnej rodiny, sa ukáže až neskôr, keď sa samo má stať partnerom. Pretože to dieťa toho nie je schopné. Zostalo zapletené v partnerskej pozícii s rodičom, a tak pre svojho partnera nebude emočne prítomné a bude mať detské nároky. Bude očakávať, že partner mu bude robiť maminku – rozumej ideálnu matku, ktorá mu dá to, čo mu tá jeho skutočná nedala. To ale nie je v možnostiach žiadneho partnera, pretože partner proste nie je mama, ani otec.

To je síce jasné a časté, ale ako z toho von?
– Zákonite si vyberáme partnerov, ktorí zodpovedajú nášmu zapleteniu z pôvodnej rodiny a rodu. Túto situáciu sme si vybrali v súlade s našim životným plánom. Takže z tohto pohľadu je náš partner vždy ten pravý. No znova je treba si prakticky uvedomiť, že partnerstvo tu nie je na to, aby nás učinilo šťastnými, ale predovšetkým pre to, aby bolo zaistené pokračovanie života. Vďaka nemu môžeme tiež lepšie spoznávať sami seba, rásť a otvárať sa láske. Pokiaľ nás naviac k tomu urobí aj šťastnými, tak to je super, ale ide o bonus :-).
Naša slobodná voľba na zemi je obmedzená zámerom duše – karmou. Partnera si vyberáme na základe nevedomých vzorcov a zapletení z pôvodnej rodiny. Určité uvoľnenie môže prísť, keď je časť karmy už odžitá, alebo keď je pochopená a uvoľnená. To sa ale väčšinou deje, pokiaľ k tomu vôbec dôjde, až mnoho rokov po svadbe. Je to vždy milosť a človek ju dostane len vtedy, ak na tom pracuje. Potom prichádzajú ďalšie úlohy, ktoré tvoria celkový proces postupného zjemňovania.
Jedna z najväčších vecí, ktoré dnes môžeme urobiť je, že pochopíme zapletenie vo svojej pôvodnej rodine a postavíme sa v systéme do pozície dieťaťa, ktorá nám príslúcha a pochopíme, že nemáme právo rodičov hodnotiť, kritizovať, súdiť alebo zachraňovať. To odoberá úctu aj silu. Dieťa nemá žiadnu moc urobiť svojich rodičov existenčne spokojnými alebo dokonca vedomými ľuďmi. Pokiaľ sa o to snaží, je to márnosť a má to veľmi nepriaznivý dopad na novú rodinu – partnerstvo a rodičovstvo. Uchopiť to v praxi je práca na roky, ale stojí za to. Vynikajúcim nástrojom na to sú práve konštelácie.

Do akej miery je láskyplné a harmonické partnerstvo dostupné pre súčasníkov?
– S pochopením spomínaných zákonitostí a prácou na sebe prichádza možnosť vybrať si ďalšieho partnera už relatívne slobodnejšie. Partnerstvo ale vždy prináša veľké výzvy. Pre väčšinu ľudí v dnešnej dobe možno vôbec tie najväčšie.
Pokiaľ totiž túžime po harmonickom a hlbokom partnerstve, bude od nás vyžadované, aby sme sa vzdali všetkých svojich konceptov, názorov a presvedčení. Opäť je to vlastne smrť ega a úplné oddanie sa sile, ktorú nazývame láska.

Aké situácie riešiš s klientmi na konšteláciách najčastejšie?
– Ľudia prichádzajú, až keď majú vážne problémy. Keby prišli skôr, mohli by si ušetriť mnoho zbytočných starostí. A tak je dosť prípadov, keď jediné, čo funguje, je prijať, že už sa stalo. A i to je veľké. Ale tiež bolestné. Zatiaľ výnimočné sú prípady mladých ľudí, ktorí nechcú opakovať chyby svojich predkov a majú záujem to riešiť. Tých našťastie pribúda.
Typickým príkladom je potreba vyriešenia vzťahu s mamou. Konkrétne, keď sa človek na matku – či už vedome alebo nevedome – hnevá, alebo ju ľutuje a zachraňuje. Napríklad tak, že jej pomáha niesť jej osud tým, že ho opakuje. I keď tým nikomu nepomáha a trpia všetci. Ľudia to robia a deje sa to z lásky – detskej lásky. Dôsledky ale bývajú fatálne. Najčastejšími prejavmi sú rôzne príznaky, nedostatok sily pre dospelosť a s tým spojené problémy v partnerských vzťahoch. S otcami sa, pochopiteľne, deje to isté, ale k matkám máme o niečo bližšie. Zrodili sme sa z nich.
Časté sú prípady vytesnených interrupcií, podhodených detí a úmrtí v rodine. Stále viac pribúdajú konštelačné riešenia zamerané na nájdenie príčin zdravotných problémov, ako sú rôzne ochorenia, ekzémy, alergie, depresie, bolesti chrbta, hlavy, atp. Výnimočné prípady schizofrénie alebo maniodepresie sú spojené najčastejšie s vraždami medzi rodinnými príslušníkmi. Prejavy sa nedajú úplne zovšeobecňovať a každý môže mať viaceré príčiny.
Klasikou sú partnerské problémy.
Nedávno sme stavali konšteláciu s príčinou v ženskej línii 8. generácie, kde matke odobrali nemanželskú dcéru. Dieťaťu povedali, že ju matka nechcela. Následný emočný dlh spojený s bolesťou a zlobou na matku sa prenášal z matiek na dcéry a prejavoval sa ako „veľmi zlý vzťah“ matiek a dcér. Práca so symptómom pomohla klientke naštartovať proces uzdravenia – po dvoch rokoch odložila francúzske barly a umožnila zmierenie dvoch zapletených duší kdesi ďaleko v časopriestore a odstránenie bloku životnej energie v ženskej línii klientky.
Ak sa v konštelácii odkryjú takto hlboké a staré veci, je to vždy milosť. Zvyčajne sa pôsobí na udalosti do 3. až 4. generácie. Dobrou správou je, že vyriešiť zapletenie je väčšinou možné aj bez odhalenia pôvodnej príčiny tým, že sa zmieria babička – matka – dcéra (alebo dedo – otec – syn) v posledných generáciách a to ostatné nechajú za sebou.

Život je pestré a vzrušujúce dobrodružstvo…
– Je známe, že každá duša prežíva také skúsenosti, pre aké si sem prišla. A niektoré si naložili fakt riadne bremeno… Tomu hovoríme ťažký osud. Bezpochyby sa nás najviac dotknú ťažké osudy detí. No nezostáva nám iné, len prijať, že deti trpeli v minulosti, budú trpieť i v budúcnosti a my to nezmeníme. Je to ich voľba. Ale môžeme s týmito dušami súcitiť a vzdať im úctu bez toho, aby sme ich ponižovali – kritizovaním, ľútosťou, výsmechom či zachraňovaním. (S vedomím, že pomoc blížnemu v núdzi je niečo iného.) Hovorím o tom, že z človeka, ktorý si vyberie ťažký osud, spoločnosť „rada“ urobí chudáka, zatlačí ho hlboko do pozície obete – a on to prijme.
Navzdory tomu z niektorých detí s ťažkým osudom vyrastú vskutku úžasní ľudia. To sú tí, čo pochopili: „Prijímam to i takto aj za cenu, ktorú ma to stálo, a napriek všetkému z toho niečo zmysluplné urobím.“
Iní nariekajú a prosia. A keď ich začnete zachraňovať, tak vás zožerú, vyžmýkajú a vypľujú so slovami „fuj, to som nechcel.“ Vy to potom zhodnotíte tak, že váš „dobrý skutok bol potrestaný.“ Otázkou však zostáva – kto z toho mal pocit, že je ten dobrý? Obeť alebo záchranca? Bol to dobrý skutok, alebo snaha ega byť dobrým?

Dá sa zachovať rovnováha u ľudí s ťažkým osudom, ktorí sa dostali do úlohy obete?
– Je dobré vedieť, že ak začnete niekoho ľutovať alebo zachraňovať, nepomôžete tým sebe, ani jemu. Práve naopak, lebo ľútosť berie úctu a silu. Je to zneužitie ťažkostí iného človeka pre svoje osobné potreby spojené často s vašou nízkou sebaúctou a nedostatkom materinskej lásky v zmysle: „Ja ťa budem zachraňovať – a ty ma za to budeš milovať a uznávať.“
Človeku s ťažkým osudom môžete prejaviť súcit, ktorý je tiež láskou, to áno. Ak vás osloví, môžete mu povedať: „Vidím, že to máš ťažké.“ Ale najviac mu pomôžete, keď mu prejavíte úctu a dôveru: „Verím, že to ty a tvoja rodina zvládnete.“
Do pasce role obete sa dostáva ten, kto niečo v živote nedostal a domnieva sa, že má preto právo brať si viac než ostatní. To je ale deštrukcia.
Každý by mal zachraňovať najskôr sám seba a tým pomôcť svojim deťom. Takže povinnosťou človeka a rodiča je predovšetkým sa starať o svoje deti. Nie ich ohrozovať tým, že budem zachraňovať deti niekoho iného. Láska sa môže šíriť len v prostredí, kde si každý človek ošetrí svoje záležitosti a život, a tak sa stane láskavým i k svojmu okoliu. Napokon – život je rovnako ťažký pre všetkých a každému ponúka rovnakú príležitosť – osobný rast. Takzvané problémy sveta sú len odrazom subjektívne prežívaných problémov viacerých jednotlivcov.

Šťastné vnímanie života je teda o našom nastavení.
– Život je náročný. Chce od nás, aby sme sa rozhodovali, konali a prijímali stanoviská a niesli za ne zodpovednosť. Pritom až 95 percent toho riadi nevedomie – podľa našich osobných, rodových a karmických nastavení a vplyvov. Zároveň je pravdou, že život je jednoduchý a krásny. Na základe vlastných skúseností môžem povedať, že kľúčové je žiť svoj život a byť pripravený prijímať a dávať lásku a úctu. Na začiatku je nič. Na konci je nič. Niekde medzitým sme my. Tajomstvom šťastného žitia je, že život nemôžeme mať pod kontrolou.
Pomáha spojiť sa s našou silou, ktorá má mnoho zdrojov. Hlavným je plné prijatie toho, z čoho sme vzišli – z otca, mamy a rodu, ale aj seba so svojimi slabými i silnými stránkami. Ďalším je vedomie rovnováhy medzi zakorenením dolu (Zem, hmotnosť) a prepojením hore (Vesmír, vyšší poriadok). Je zaujímavé, že práve s ukotvením dolu majú ľudia najväčší problém. A pritom, až keď vzťah k Zemi existuje, je hľadaný, alebo otvorený, získavame dôležitý pocit: „Som tu správne.“
Potrebujeme oboje – vzletného ducha i plodnú zem, aby sme mohli rásť a byť stabilní. Je zrejmé, že „duchovní“ ľudia majú problémy v partnerstve, pokiaľ vôbec nejaké majú. Zem totiž akoby nepotrebujú a lietajú príliš vysoko. Zabúdajú, že duchovno je samo o sebe impotentné. Keď ľudia „nepotrebujú“ zem, vlastne odmietajú hmotu a žijú v materiálnej biede. Napríklad v Indii väčšina ľudí verí, že matéria je podradná ilúzia. Áno, je. Ale my sme v nej a sme jej súčasťou. Naša hra na Zemi je najskôr o prijímaní a dávaní života a až potom o lietaní.
Všetci pociťujeme, že nie je ľahké prejsť úspešne životom a naplniť ho v celej jeho hĺbke, sile, kráse a vážnosti. No táto cesta sa dá odľahčiť, keď prestaneme okolo toho robiť toľko „povyku“ a dávať priveľký dôraz na pripútanosť k ľuďom, veciam či našim názorom – akoby sme tu mali byť naveky. Čo tak radšej prehlbovať naše poznanie a dôveru, že je všetko tak, ako má byť, a že záleží na mne, či a čo z toho, čo teraz mám, stvorím. Veď napokon nám všetkým zostáva len ráno vstať, uvariť si čaj a ísť niečo robiť. Na začiatku života je to väčšinou s pocitom závislosti, zvedavosti, túžby a úžasu. Na jeho konci to môže byť s pocitom veľkého vnútorného mieru a slobody.

Ďakujem za rozhovor.
Silvia Marisi

Text: Silvia Marisi – Foto: archív Ordejov.cz

Rozhovor vyšiel v mesačníku VITALITA 8/2017